Rozhodol som sa verejne zareagovať na tvrdenia poslanca NR SR Daniela Lipšica, ktoré v týchto dňoch odzneli v médiách. Lipšic povedal: „podnikateľ Jaroslav Haščák verejne rozpráva, že sa vyšetrovania (pozn. kauzy Gorila) neobáva, lebo má vopred informácie, aké úkony budú urobené.“ Toto Lipšicove tvrdenie je nepravdivé. Nikdy som sa týmto a iným podobným spôsobom k vyšetrovaniu kauzy nevyjadroval a ani nemám dôvod sa takto vyjadrovať.
Lipšic pritom toto tvrdenie neuvádza ako niečo, čo kdesi počul, ale ako fakt. Ani nespresnil, kde som ho mal konkrétne predniesť. Verejne preto vyhlasujem, že poslanec Lipšic je klamár. Klamár, ktorý obzvlášť o mne klame rád, vypočítavo a na efekt. V jeho výroku je pravdivé iba to, že som podnikateľ a že sa vyšetrovania Gorily naozaj nebojím. Aj preto s vyšetrovacím tímom spolupracujem, keďže ako svedok som sa žiadnemu výsluchu nevyhýbal a tímu som aj v podobe dokumentácie sprístupnil všetky informácie, o ktoré prejavili záujem. Tvrdenia Lipšica preto vnímam ako snahu vyvíjať na procesné orgány politický nátlak. A aj to nie v záujme „riešenia“ Gorily, ktorá mu je ukradnutá, ale len v zúfalej snahe za každú cenu upútať pozornosť verejnosti.
Keďže pomaly niet dňa, aby sa ku mne pán Lipšic nevyjadril, vyjadrím sa k nemu aj ja. Lipšic je politik, ktorý rád hovorí o odbornosti. Čo je zaujímavé, keďže vieme, ako si upevňoval vlastnú odbornosť v roku 2001, keď bol vo vedení ministerstva spravodlivosti. Ako totiž vyplýva z uznesenia ústavnoprávneho výboru NR SR z februára 2002, minister spravodlivosti hodnoverne nezdokladoval, že Lipšic v súlade so zákonom zložil odbornú justičnú skúšku. Aj preto, že absentovali zákonné ustanovenia umožňujúce Lipšicovi sa takejto skúške podrobiť. Lipšicove reči o odbornosti sú teda dôveryhodné asi ako postup, ktorým sa vďaka neplatnej skúške v réžii ministerstva stal advokátom.
Lipšic rád rozpráva o podpore podnikania, zastáva sa podnikateľov. Keď však mal možnosť skutočne sa zaslúžiť za zlepšenie ich podmienok, tak prišiel s novým insolvenčným zákonom, zhoršujúcim postavenie veriteľov a navyše dlžníkom neúmerne uľahčujúcim reštrukturalizácie. A hoci tento zákon písala aj externá advokátska kancelária financovaná z verejných zdrojov, v roku 2013 si Lipšic dovolil na adresu iného ministra povedať: „Ako minister spravodlivosti som pripravoval rôzne zákony, nikdy sme však za obrovské sumy nenajímali právnikov. To už môžeme outsourcovať aj samotného ministra vnútra“. Áno, radšej ako Lipšica to už rovno v budúcnosti ministra outsourcovať!
Lipšic rád rozpráva o čistote verejného života, kádruje „starých“ aj „nových“ politikov. Sám je však karikatúrou svojich „požiadaviek“. Keď vypukla kauza agentúry z Plachtiniec, musel Lipšic vylúčiť jej konateľa Feranca z vlastnej strany, spolu s funkcionárom Novy, ktorý k nim Feranca doviedol. V tom čase o Ferancovi a Nove priniesla televízia informáciu, že ich podpredseda Grendel bol na Feranca ako pochybnú osobu vrátane Plachtiniec vopred upozornený. Zjavne ešte pred vstupom Feranca, ako aj pred verejným vypuknutím kauzy Plachtince. Obaja vylúčení páni pracovali kedysi pre tajnú službu a jeden z nich dokonca pre Novu písal zdravotnícky program. Takže je zjavné, prečo sa Lipšic tak zasvätene vyjadruje k zdravotníctvu a do poslednej chvíle sprisahanecky mlčal o Plachtinciach.
Lipšic sa rád hrá na bojovníka proti Gorile. Hoci mohol dávno pred januárom 2012 vyšetrovať kauzu Gorila do sýtosti, majúc všetky právomoci, či informácie. Ale vtedy nekonal tak dôsledne, ako dnes s krikom žiada od iných. Pár príkladov:
Tom Nicholson mu mal v r. 2009 ukazovať strany zo spisu s tvrdeniami o kupovaní poslancov. Keď Lipšic v roku 2009 verejne naznačil kriminálny motív prestupu týchto poslancov, na druhý deň tvrdenia odvolával. Prečo vtedy naopak nahlas nebojoval za vyšetrovanie?
V apríli 2011 Lipšica oslovili osobným listom právnici, keďže ich klienta osočil listom z októbra 2010 niekto, vydávajúci sa za exsiskára Holúbeka, z plánovania vraždy. Právnici to označili za hrubé ohováranie a žiadali o pomoc pri identifikácii autora nepodpísaného listu Lipšica, ktorý mal podľa Nicholsona v januári 2011 povedať, že „ak sa informácie, ktoré spis obsahuje, potvrdia, bude to veľmi vážna situácia“. Lipšic právnikom poskytol pomoc, pisateľa listu identifikovali. Aj vďaka Lipšicovej súčinnosti podali návrh na ústavný súd proti odposluchom, kde boli následne úspešní. A Lipšic? Zjavne tomu listu Holúbeka v apríli 2011 nepripisoval význam tak ako kauze, ktorej sa týkal, tri mesiace predtým.
Hoci mal teda Lipšic o spise Gorila dostatok informácií, do roku 2012 nezvolával tlačové konferencie, ani neinicioval schôdze parlamentu. Aj dnes však ide len o prostriedok záchrany jeho politickej kariéry. Možno to dokazuje aj nasledovný výňatok emailovej komunikácie vedenia strany Nova, zverejnený na jednom blogu. Dotknuté osoby ju nedementovali, len jedna z nich sa k blogerovi už skôr vyjadrila, že pre odpočúvania jej mailov podáva trestné oznámenie. Takže ak bloger zverejnil len odpočuté, stojí za to niekoľko častí odcitovať:
„Penta a politická korupcia je super – je to náš pilier, výživa, materské mlieko a manna. Bez nich by sme boli out. Nesmieme ich pustiť, naopak treba tieto témy rozvíjať a držať až do volieb“. A ďalej podľa ich podpredsedu v reakcii na kritiku, že Nova nemá žiadny program: „buďme realisti: koho zaujímajú naše riešenia? Koľko ľudí na Slovensku volí podľa programu?“.
Presne toto je Daniel Lipšic. Tento advokát lži je totiž úplne bezostyšne aj politikom bez akéhokoľvek obsahu a s jedinou agendou.
Facebook